Keď hladili ma jeho ruky
keď cítila som jeho pery
vedela som, že mu verím
že mi nespôsobí muky.
Vlastnila som tie ľúbezné tóny jeho hlasu
vlasy farby pšeničného klasu
oči tak modré, že obloha sa môže hanbiť
aj tie krásne pery, čo vedia aj raniť.
Zvykám si na to, že tu nie je
jeho neprítomnosť je dôvod pre ktorý nejem
Bolo to príliš krásne aby to bola pravda
a teraz už má inú
inú naivnú sviňu
a ja neviem nestala sa krivda.
Všade ho vidím
jeho oči, ústa, vlasy
z vonku sa ku mne ozývajú hlasy
a ja úzkostlivo skúmam každý jeden z nich
či to nie je ten, čo milujem
na ktorý čakám týždne osamelo, dík!

Hezkej blog. ;)
Okomentuj ten náš. ;)