Dnes som trávila deň v Bratislave. Išla som na zápis na DUK. Stalo sa niečo, čo mi veľmi ovplyvnilo myslenie.
Keď sme okolo 16:40 prišli na autobusovú stanicu a prešli na zastávku, zbadala som niečo neskutočne nádherné. Bol to chlapec. Mohol mať asi 15, neviem to presne. No bol neskutočne krásny. Bol snedý, mal tmavé vlasy. Mal zeleno-hnedé oči orámované tmavými mihalnicami. Keď som sa mu pozrela do očí, videla som tam neskutočnú radosť zo života. Priam až detskú.
A potom mi to došlo. Chlapec bol zdravotne postihnutý. Keď som sa usadila v autobuse, neskutočne ma to vzalo. Keďže sama mám zdravotne ťažko postihnutú sestru, nechápala som, prečo to tak prežívam. Plakala som. Až som plakala nad tým, čo sa tomu chlapcovi stalo. Bolo to neskutočné.
No v tom som si spomenula na ten šťastný pohľad jeho krásnych očí a bezstarostný úsmev ktorý mi venoval. Najprv mi ho bolo ľúto, ľutovala som, že nebude môcť mať normálny život. Znie to povrchne, ale on bol veľmi, takmer anjelsky krásny. Nie je to taká krása, vďaka ktorej by ste ho najradšej znásilnili, je to iné. Toto je...taká romantická, pravá krása.
No potom som si uvedomila že on je šťastný. Váži si to, čo má. Bolo na ňom veľmi vidieť ako ľúbi svoju mamu. A potom mi prišlo na um, že on je šťastnejší ako polovica tejto krajiny dohromady.
Na toho chlapca nikdy v živote nezabudnem. Toto bol jeden z tých najsilnejších zážitkov, aké som kedy mala. Ešte stále mám pred očami tú krásnu tvár. Dúfam, že ho ešte niekedy uvidím, a budem sa mu môcť poďakovať zato, ako zmenil moje vnímanie.
