Nanič, nanič, nanič. Všetko je nanič. V škole ma prekvapivo chytila múza, tak som zložila krátku básničku a jednom chalanovi v ktorej bola spomenutá kamarátkina domienka. A teraz o ňom. Odmalička žijeme pri sebe. Nikdy sme neboli nejakí extra kamaráti, čo bolo kvôli môjmu problému - nikdy som sa nevedela normálne baviť s opačným pohlavím. Ani nevie, koľkokrát mi zamotal hlavu - a ako kvalitne ešte. Mohla som byť rozhodnutá, že sa s ním nebudem rozprávať. Mohla som byť rozhodnutá, že ho budem ignorovať, stačil jeden jeho pohľad či úsmev a ja som sa poddala. Vždy som tu bola len pre neho. Bola som pri ňom, keď ho nechala prvá frajerka. Bola som pri ňom, keď sa ožral a išiel do nemocnine. Bola som pri ňom VŽDY. Aj pri tých najmožnejších veciach. Ľúbila som ho, a asi stále ľúbim. Nemala by som to sem písať, veď čo ak to niekto uvidí? Ale je mi to j-e-d-n-o. Kašlem na všetkých. Pred celým svetom priznávam, že napriek vyše desiatim rokom nie som imúnna voči jeho osobe a pri jeho prítomnosti sa mi podlamujú nohy. Potrebujem jeho, on je môj celý svet. Všade kam sa pozriem, všade ho vidím. Jeho modré usmiate oči, plné pery a biele zuby v úsmeve, milý nos a strapaté plavé vlasy. A teraz dám tú básničku:
Tváriš sa, že ma nevidíš,
keď hovorím, tak nevnímaš.
Keď ti pohľad hádžem, ty ho nechytíš,
keď k tebe podídem, ty odchádzaš.
Moje otázky k tebe vracajú sa späť,
z mojej lásky k tebe stráca silu svet.
Ja na dvere zaklopem, ty neotváraš,
ideme oproti seba chodníkom, ty radšej na druhú stranu prechádzaš.
Žiadna žena na svete bolesť nepozná,
iba pokiaľ nebola nešťastne zaľúbená.
Som plne vinná čo sa týka toho činu,
pri tebe mi je skvele, ako z rajského plynu.

N-Á-D-H-E-R-N-É!!! Keby píšem básničky tak jak ty som najšťastnejšia.. klobúk dolu, Zlato ♥ :*