Ach...kurva, kurva, kurva! Som naozaj v keli. Kde by som teraz mohla byť, keby poviem čo chcem? Kde by som bola? S ním. Sedela by som s ním na TEJ lavičke v TOM parku a bolo by mi všetko jasné. No on sa nevyjadruje a neviem prečo. Ja sa nevyjadrujem, pretože mám strach z odpovede. Keby som mu položila tú zásadnú otázku ,,Ako to medzi nami vlastne je?", bola by som si NAISTOM. Aj keby mi povedal, že múmia kráľa Tutanchamóna ho priťahuje viac než ja, bolo by to lepšie ako táto večná neistota. Už ma to zožiera. Všetko. Povedal mi, že pre neho veľa znamenám. Ako mu dopekla môžem veriť? Prečo som kurva taká naivná? Verím že raz skončím podľa svojich predstáv. NIE, to je OMYL.
A teraz zase idem obviňovať zo všetkého Boha. Prečo? Poviem vám to, aj keď si budete myslieť, že to mám v hlave riadne domotané. Verím na anjelov, duchov a nadprirodzené javy. A Boha stále prosím, nech mi pošle krídla. Krásne, biele krídla, ktoré budú len moje. S ktorými budem môcť odletieť tam, kde sa upokojím. Včera v kostole sa to stalo. Sedela som na lavičke, keď sa predo mnou akoby zo zmesi svetla a tieňov vytvorili obrovské, anjelské krídla. boli naozaj veľké. Neviem čo sa s nimi stalo, po chvíľe zmizli. Ale viem že ich chcem, aby som teraz mohla byť s ním. Aby som mohla byť pokojná, že sa má dobre a je šťastný.

je to sprostosť obviňovať z toho Boha...všetko čo sa má stať sa stane je to osud a nie,že keď sa ti niečo nevydarí tak hneď z toho budeš obviňovať niekoho napr. Boha..
veď by si sa mala normálne s ním porozprávať,povedať mu čo cítíš a on by ti povedal tiež. načo by ťa ojebával a bola by si na istote.. nech už by to bola akákoľvek pravda.