Snažím sa rozmýšľať otvorene, a pokojne. Rozmýšľať o tom, aké to všetko mohlo byť. Ako sme sa teraz mohli prechádzať po meste, držať sa za ruky a nebáť sa ničoho... Ale to všetko je iba sen. Žijem v malej, zapadnutej dedine, kde každý vidí každému do hrnca a klebiet je tu mimoriadne veľa. Už môj štýl a moje prisťahovanie spôsobilo, že babky mali zábavu minimálne na pol roka. Som rockerka telom i dušou. Niekedy sa nájdu prvky punku, ale to iba kvôli ich životnému štýlu. Som tomuto oddaná. Mejkap nosím zriedkavo, väčšinou mi postačí len púder, rozmazaná ceruzka okolo očí a riasenka. Nezaberie to viac ako pár minút, tak načo sa dopekla namáhať?! Takisto sa dosť ľudí pohoršuje nad mojím výzorom (čo mimochodom dedinské šľapky dobiehajú líčením) - mám totižto fakt červené vlasy, po pupok. Piercing v jazyku, v pere, v nose mám septum, ak vám to niečo hovorí...a v jednom uchu plug, dve náušnice, a v druhom pre zmenu náušnice štyri (jedna v chrupavke). Dosť mnou opovrhujú, pre ten "kovový odpad" ako zvyknú vravievať. Mám aj tetovanie. Zvnútra na stehne, až úplne hore sa mi vyníma nápis "I lost my heart", a vzadu na šiji mám zase červené X, obrúbené čiernou s ornamentmi... Aj pre toto ma nenávidia.
Mám sedemnásť, žijem iba sama pre seba. Rodina neexistuje, zavrhli ma už ako trojročnú, keď ma strčili do decáku. V domove boli naštvaní, keď som postupne prichádzala s ďalšími pírsingmi a tetovaniami - no zakázať mi to nemohli. Všetci predo mnou mali rešpekt, okrem tých vyjebaných deciek, ktoré majú za vzor pripečeného cigáňa s menom Rytmus. Mimochodom, ten o rytme asi dávno nič nepočul.
A o kom tu mienim písať? O Maťovi. Má dvadsaťjeden, poznáme sa štyri roky. Stretli sme sa však len párkrát. Žije na kilometre ďaleko, ani sám netuší, že som skončila ako tie trápne dievčence v amerických filmoch - zamilovala som sa. A hej, on je ten (ne)šťastný. Schytal to. Nie som žiadna šľapka, ale...
