Môj pes leží vedľa mňa a je strašne zlatý.
Dobre, to bolo odveci. Idem na to. Takže - verím tomu. Verím. Mám nádej, že sa moje sny splnia. Tá nádej nie je zbytočná. Všetko sa mi splní, len musím veriť, a robiť preto všetko. A viete čo?
Ja verím.
Oddnes. Verím že sa to všetko stane. Že pretancujem celú noc len s ním, v jeho náručí. A tu máte jeden príbeh:
Zobúdzam sa v teple. Čoraz viac sa zabáram do perín, keď v tom nájdem zdroj tepla. Ľudské telo. Jeho telo, jeho pokožka. Ležím mu na hrudi, on ma v spánku objíma. Naťahujem ruku a vchádzam mu do vlasov. Pomrví sa, pevnejšie ma k sebe pritisne, ale nezobúdza sa. Je taký úžasný, keď spí. Je proste nádherný, každý jeden milimeter jeho osoby je krásny. Zdvihla som zrak a zahľadela som sa na jeho tvár. Strapaté vlasy, ktoré som stále držala. Pootvorené pery, zatvorené oči s nádhernými mihalnicami, ktoré by mu mohol nejeden človek závidieť. Pokrčený, tupý nos, a ten jeho krásny dvojitý pírsing v obočí. Pri myšlienke na pírsing som sa rozhodla pohľadať jeho druhý pírsing. Posunula som sa, a vtisla som mu bozk. Pocítila som, že sa zobudil, pretože jeho jazyk začal spolupracovať. Pocítila som druhý pírsing. Pomaly sme sa v posteli hmýrili a prehýbali - po dvoch minútach krásneho jazýčkového bozku.
,,Najkrajšie ráno na svete prajem, miláčik," zašepkal. Jeho tvár teraz náhle prežiaril takmer anjelský úsmev. Bez slova som ho pobozkala a zdvíhala sa z postele. Maťo. Môj prvý, a dúfam aj posledný. Bola som takmer nahá, mala som na sebe iba nohavičky. Nevadilo mi to, nehanbila som sa. Túžobne na mňa pozrel, ja som sa usmiala. Moja odvaha ho zrejme vylákala z postele, lebo onedlho ma už zozadu objímal. Bozkával mi krk, jemne a nežne, no zároveň žiadostivo, ako to vie iba on.
Možno bude aj pokračovanie :-)
