Strašne mi chýbal... Ale chcem aby bol šťastný. On nesmie zostať so mnou. Mňa čaká smola, doživotné nešťastie, a to každého, kto bude stáť pri mne. Ale ja nechcem, aby takto skončil on. "Ja nikam nepôjdem. Už sa ma nezbavíš, pochop to," povedal. "Ty to pochop dofrasa! Ja som odsúdená na večné trápenie, Martin. Ale ty nie, ty máš pred sebou nekonečné more možností, tak to využi!" vrieskala som. "Nechcem nič chápať, chcem ti natĺcť do toho tvojho tvrdohlavého srdca, že túžim byť len a len s tebou," povedal nežne. Zdvihla som zrak k jeho tvári. Jeho zelené oči dychtivo hľadeli do mojich, videla som, že neklame. Pohladil mi krk a pobozkal ma. Neodolala som, proste som nemala tú silu vyhnať ho preč. Tak mi chýbal, strašne dlho som ho nevidela a... A teraz mi bol ako odmena za tú všetku námahu, moje malé, osobné šťastie. Nikdy som sa netešila viac, aj keď som to skrývala. Vedela som, že teraz od neho už neujdem, pretože ho milujem ešte viac ako kedysi. Aj keď mi to trhalo srdce, že nikdy nedosiahne do hviezdnych výšin; že bude tu dolu v pekle so mnou. Za toto všetko som ho milovala ešte viac, pretože ma viditeľne zachraňuje. Má tú svoju náladovú povahu, ale obdivujem ho, že má na mňa ešte nervy. Ja by som sa za toto všetko už dávno asi vyfackala. "Ty si moje jediné šťastie...Ak chceš aby som bol šťastný, v tom prípade musíš ostať so mnou," zašepkal Marty. "Milujem ťa..."

Krásné zlato :*