Ako vždy, bolo plno. Zvonček na dverách cinkal, nadržanci prichádzali a už s postavenými špendlíkmi pýtali ľahkú dievčinu. Ľutovala som tie baby, pretože to boli prevažne starí chlapi, totálne nepríťažliví. Akurát som kontrolovala vzadu pokladnicu, keď som počula híkanie kuriev pri pulte. Prišiel asi nejaký mladučký, čo sa chce vytiahnuť pred kamarátmi, že si zapichal. Obrátila som sa dopredu, ani som sa na dotyčného nepozrela. "Máš už osemnásť?" spýtala som sa. "Myslím, že vieš koľko mám rokov," zaznelo od chalana. Akonáhle som začula ten hlas, srdce mi vynechalo jeden úder, zastal čas a ja som zdvihla hlavu s otrasným tušením. Tušenie sa stalo realitou. Bol tu ten, ktorého som milovala najviac na svete. Môj Martin. Jeho tvár sa zmenila - nežiaril tak ako kedysi. Na tvári mal strnisko, vlasy mal strapaté. Pírsingy si vybral, okrem toho v jazyku. "Maťo? Čo tu kurva robíš?" zhrozene som sa ho spýtala. "Hľadám ťa. A ako pozerám, kurvu tu robíš ty," odvrkol. Do očí sa mi tisli slzy, keď som kričala: " Milý môj Maťko, dobre vieš, že s nikým nespávam! Odvtedy som nikdy s nikým nebola. A ty to vieš najlepšie." Zrazu sa mu v tvári zmenil výraz, načo som už ja plakala, akoby mi zato platili. Preskočil pult, podišiel ku mne a chytil ma za ruku. "Prepáč," zašepkal, "Neviem prečo som taký...po tvojom odchode som absolútne nič nezvládal, neustále som musel myslieť na teba, a na Elianku." Plakala som, nehorázne veľmi som revala. Prečo prišiel? Už som sa z toho dostávala... A on zrazu príde, a vybalí tu na mňa, ako veľmi mu chýbam ja a naša mŕtva dcérka. To mi ten muž robí snáď naschvál...? "Prečo si ma hľadal? Načo ti to bude dobré? So mnou ťa žiadne šťastie zaručene nečaká. Som proste čierna ovca. Choď preč," vyháňala som ho. Sklonila som hlavu, aby som zakryla slzy.
