Nevedela som kam pôjdem, nemala som najmenší nápad. Najprv som sa vrátila do môjho posledného domova, pozrieť ich, že ako sa majú. Jano bol rád, že ma vidí. Pýtal sa na bábätko. S napätím som sa nadýchla a začala: " Maličká Elianka? Zomrela pri pôrode, neskoro ju vybrali. Ľutujem, že som vtedy nezdochla aj ja." Čudoval sa, ľutoval ma... Vraj to musí byť kus idiota, keď ma vyhodil. To som musela uviesť na pravú mieru - povedala som mu, že som odišla sama, že on o ničom nevie. Z domova som odchádzala ešte viac namrzená a smutná. Blížila sa noc, a ja som sa rozhodla že pobehám svet. Kdeže svet...Slovensko. Klesala som stále hlbšie. Čoraz ťažšie som odolávala zmeškaným hovorom od Martina, čoraz častejšie som sa uchyľovala k alkoholu. Napokon som prepadla aj drogám. Začalo sa to fajčením trávy. Keď som bola nahúlená, na nič som si nespomínala, svet mi pripadal krásny. Potom som prešla rovno na heroín - po prvej dávke som to vzdala. Vykašľala som sa na to, povedala som si, že radšej zdochnem než začať užívať tamto svinstvo. A tak som začala odvykať aj od marišky.
Časom som sa dostala aj do svojej rodnej dediny, kde som si našla podnájom. Zohnala som si nové doklady, podľa ktorých som mala 22. Nevedela som, ako prísť k peniazom. Tak som začala pracovať v miestnej krčme, ako barmanka. Podgurážení a drzí chlapi mi na nálade nikdy nepridávali. Krčma získala nového majiteľa, a ožraté svine vymenila za nadržaných idiotov. Áno, stal sa z toho bodrel. Pracovala som tam ako bordelmama, vraj načo meniť zabehaný personál. Neskôr ma chceli aj ako šľapku, na to som sa však už nedala. Mala som zarobené nejaké tie prachy, chcela som viac, ale aby som predávala sama seba... To už nie. Zostala som tam ďalej ako bodrelmama, a to som robiť nemala. Zistila som to až včerajší večer.
