Keď vybrali dieťatko, čakala som krik a plač. Ale nič. Bolo iba ticho, mrazivé a odporné ticho. "Nestihli sme to," hlesol lekár. " Čas devätnásť päťdesiatosem," oznámila sestra. Ja som sa nevedela prebrať. Čože? Čo nestihli? Hádam nie je...? Martin sa to spýtal za mňa. Odpoveď nás dostala oboch. Naše dieťatko...ono je mŕtve! Ako je to možné...? V tom momente som sa rozplakala, Maťo tiež. Ako som sa na to maličké tešila, a ono...Nie. To nesmie byť možné. Ale je, našepkával mi tenký hlások vzadu v hlave.
Lekár mi povedal, že predčasný pôrod je spravidla riskantný. A maličká zomrela tak, že sa udusila. Neskoro sa dostala na svet, nemohla sa nadýchnuť. Je už niekoľko mesiacov po tom, no neviem sa stále spamätať. Martin je skvelý, stojí pri mne, stará sa. Ale vidím, že aj jeho to poriadne zobralo. Bola to aj jeho dcérka.
Po mojich sedemnástich narodeninách som urobila dôležité rozhodnutie. Vedela som, že to budem ľutovať. Maťo bude šťastný len bezo mňa, nikdy nie so mnou. Tak som presne v deň úmrtia maličkej odišla. Bez slova. Napísala som mu list, v ktorom bolo iba to, že najšťastnejší bude bezo mňa. Nech nesmúti, nespomína a nekontaktuje ma. Že som ho vždy milovala aj budem. Že mu prajem najkrajší život aký kto môže mať, a ďakujem za všetko.
