Bol taký istý, ako vtedy v lete. Iba o kúsok dospelejší. Alebo to robili tie starosti? Nemyslím si. Mal na tvári trojdňové strnisko, v očiach sa mu zračili mnohé pocity po tom, čo ma zbadal. Objal ma, opäť čisto kamarátsky a mne opäť raz zovrelo srdce. "O čo ide moja?" spýtal sa. Hľadela som na neho a rozmýšľala, ako to zo seba vypľujem. "Pamätáš sa ešte na leto...? Maťo, je tu jeden podstatný problém. Máš osemnásť, ja pätnásť...a neviem, či máme šancu vychovať dieťa. Som tehotná Maťo, čakám tvoje bábo," oznámila som mu.
Jeho výraz bol naozaj divný. Neveril mi. "To nemôže byť moje decko..." zahundral. "A koho by bolo? Okrem teba som s nikým iným nespala, a v nepoškvrnené počatie neverím. Ani neviem preboha, či si vôbec použil ochranu," povedala som. Zúrila som, že mi neverí. "Ja neviem kurva! Nemyslel som si, že na feste ma nejaká pätnástka zbalí a ošuká," skríkol. Ja som na neho hľadela ako iný človek. Čo sa mu to stalo...? "Dobre...nemyslela som si, že to budeš brať takto...ty si do mňa nalial pivo a dovoľoval si, ale nevadí. Chcem vedieť, čo bude s tým malým," predniesla som s dokonalou chladnosťou. " Ja neviem, daj si ho zobrať, alebo čo...Ide o to, že ja mám priateľku, a tá keby sa to dozvie je po mne...čo jej poviem, že som nabúchal pobúrené decko z decáku? To je šialené," povedal. Jeho slová ma rezali, neskutočne ma to bolelo. Každé jedno slovo. "Starý Maťo by mi toto nikdy nepovedal! Zmenil si sa, si úplný chuj! To dieťa si zobrať nenechám...Vychovám ho, ale keď sa raz bude pýtať na otca, poviem, že to je neskutočný sviniar a kurevník, alebo rovno, že umrel! Pre mňa si teraz nikto. Nikdy svoje dieťa neuvidíš, a ver mi, budeš mať čo ľutovať. Každý večer pred spaním si spomenieš na toto, a budeš sa zamýšľať nad tým, či máš dcéru alebo syna, ty obyčajný idiot!" skríkla som a zaradila spiatočku.
Utekala som do prvej čajovne, ktorú som našla a v tom momente som sa rozrevala tak, ako sa patrí. "Čo si dáte?" začula som nad sebou hlas. Nemala som silu zdvihnúť hlavu, iba som zamrmlala: "Prosím..eh, ovocný čaj a...ak by sa dalo, balík vreckoviek." Človek nado mnou sa usmial, a ja som fňukala ďalej. "Nechcem byť dotieravý, alebo zvedavý...ale môžem sa spýtať, čo sa vám stalo?" spýtal sa čašník. So zmučeným výrazom som sa na neho pozrela. Mal úprimnú tvár orámovanú hnedými strapatými vlasmi, a vyvaľoval na mňa hnedé oči. Vyzeral ako také šteniatko. "Povedzme že na svoj pomerne malý vek mám dosť veľký problém," usmiala som sa cez slzy a hodila pohľadom na svoje brucho. Chápavo sa usmial, a o chvíľu už priniesol moju šálku čaju. Popíjala som ho, teplo sa mi rozlievalo v tele, a čuchové bunky mi príjemne omámila vôňa lesného ovocia. Aspoň trochu som sa upokojila, aj keď nie nadlho. Po návrate do domova som sa opäť zrútila. Plakala som neskutočne dlho do noci, telom mi otriasali hlboké vzlyky, ktoré som nevedela zastaviť. Som sama, som tehotná. Potetovaná mamička s piercingom. Čo som to dopustila...? On to dieťa nechce. Nechce mňa. Ale veď bol taký milý, dobrý, a teraz...zmenil sa, radikálne. A takto to pokračovalo dlhé, dlhokánske dni aj noci.

áááw je to úžasné miláčik :* těším se na pokračování :)